AK SOĽ STRATÍ SVOJU SLANOSŤ...

Každý bude ohňom solený. Soľ je dobrá. Ale ak soľ stratí svoju slanosť, čím ju napravíte? Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji. (Mk 9,49-50)

V antickom svete bola kvalitná soľ vzácnym artiklom. V gréčtine, ktorá v tom čase bola svetovým jazykom, bola dobrá soľ považovaná za „theion“ – teda za niečo takmer „božské“. Zachovalo sa rímske porekadlo: „Nič nie je vzácnejšie ako soľ a slnko.“ V starovekom svete bola soľ používaná nielen ako konzervačná látka, ale aj ako prísada k obetným účelom: „Každú svoju obetu budeš prinášať so soľou.“ (Lv 2,13) Soľ mala uzdravujúcu moc, čo dosvedčuje príbeh o prorokovi Elizeovi, ktorý ňou uzdravil vody prameňa spôsobujúceho neúrodu. (2 Kr 2,19-22) Z pohľadu človeka staroveku, ktorý nič nevedel o mikróboch spôsobujúcich skazu potravín a vôd, pôsobila soľ proti démonickým silám smrti a rozkladu.

V Palestíne sa soľ získavala vyparovaním vody z Mŕtveho mora. Výsledkom vyparovania bola zmes kryštálov soli a minerálu karnalitu. Soľ kryštalizovala ako prvá a bolo potrebné ju hneď pozbierať, kým nevykryštalizoval karnalit. Jeho kryštály boli kryštálom soli podobné, ale mali trpkú neslanú chuť. Karnalit, často sprevádzaný prítomnosťou piesku, soľ znehodnocoval, „riedil“ a oberal ju o jej typickú slanú chuť.

V kontexte evanjelia má v sebe soľ ten, kto má v sebe Kristovho Ducha. Neslaná chuť znamená mať v sebe soľ i prímesi – okrem Ducha Kristovho i ducha sveta. Dobre poznáme, ako ľahko strácame svoju slanosť - sme nemastní, neslaní, chýba nám Božia chuť a svet sa tak pri nás nestretáva s ničím, „čo by sám nepoznal“. Kniha Zjavenia sv. Jána má pre tento stav ešte jedno prirovnanie: „Nie si ani horúci, ani studený. Si vlažný, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zj 3,15-16)

Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji – časté použitie slovníka pokoja v spisoch Nového Zákona i obraz vlažnosti v Knihe Zjavenia sú náznakom, že napätia vo vnútri kresťanských komunít a konflikty s vonkajším prostredím neboli ani v raných kresťanských komunitách zriedkavosťou.

Čistá dobrá soľ je teda nezastupiteľnou ingredienciou každodenného života. Na druhej strane soľ sama osebe je vecou neužitočnou. Je príliš slaná, krutá, ostrá, štípe, rozožiera a páli. Keď sme hladní, soľ samotnú nemôžme jesť. Keď sme smädní, slaná voda nám smäd neuhasí. Naopak prináša smrť. Čistá soľ robí pole neúrodným, konzervuje mŕtvych.

Soľ sa stáva užitočnou iba vtedy, keď sa pomieša s inými vecami. Keď sa rozpustí „vo svete“. To je aj naším poslaním. Nie vyhýbať sa ľuďom v okolitom svete, ale ísť medzi nich. Hoci – ako hovorí Ježiš - nie sme z tohto sveta, predsa máme zmysluplne žiť v tomto svete. (Jn 17, 14-15)

Každý bude ohňom solený – soľ má vo Svätom Písme niekoľko významov. V tomto slovnom spojení sa javí ako obraz pozemských skúšok, ktorými musí prejsť každý človek.

„Ohňom solený“ bol aj príbeh slovenského rehoľníka Janka Havlíka. Jeho život bol naozaj soľou, ktorá sa rozpustila v prostredí, kde bol prinútený pôsobiť a dodala mu nezameniteľnú chuť. Jeho pamiatku si chceme pripomenúť aj z toho dôvodu, lebo Cirkev v roku 2013 zahájila proces jeho blahorečenia.

            Janko Havlík (1928-1965) študoval tajne teológiu v čase, keď IX. zjazd KSČ (1949) ako jeden zo svojich dôležitých cieľov vytýčil plán likvidácie náboženstva a katolíckeho školstva. Janko vedel, že eštebáci ho môžu za pokračovanie v štúdiu zatknúť a zavrieť do väzenia. Tak sa i stalo.

            Najťažšia, ako spomína Janko Havlík, bola preňho vyšetrovacia väzba, ktorej cieľom bolo od zatknutého vynútiť priznanie. Na jedno z vyšetrovaní spomína: „Najhorší bol krížový výsluch. To prišli aj štyria a za každú cenu sa nám snažili dokázať, že sme špióni Vatikánu. Bili nás, lebo sme nechceli podpísať, čo nám chceli prišiť.

            Raz ráno bachar zaštrkotal kľúčmi o železné zábradlie naproti cele. Vedel som, čo to znamená. Celým mojím telom prebehol mráz. Začal som sa triasť. Keď ma s vreckovkou na očiach došikoval na výsluch, už tam boli traja. Veliteľ mi prikázal podpísať novú zápisnicu. Povedal som: „Nie!“ Nato ma vzal do umyvárne. Kázal mi kľaknúť si na betón. A potom to začalo. Bitie a kopanie. Práve bol piatok, a tak som si v duchu povedal: „Pane, aj ty si v tento deň prenesmierne trpel...“ Bil ma asi pol hodiny. Keď už ďalej nevládal, zadychčaný sa ma opýtal: „Viete, prečo som vás bil?“ Odpovedal som, že nie. „Pre vaše drzé správanie,“ odpovedal mi.

            Jankovým snom bolo stať sa kňazom, misionárom, a keďže nebol ochotný svojho sna sa vzdať, súd ho odsúdil na štrnásť rokov za velezradu. Neskôr bol jeho trest zmiernený na desať rokov. Výkon trestu začal spĺňať v uránových baniach v Jáchymovskom tábore Rovnosť a počas desiatich rokov vystriedal viacero pracovných táborov ako MUKL – „Muž určený k likvidácii“.

            Keď sa jeho trest priblížil ku koncu, pre misijnú službu v tábore mu vymerali ešte rok navyše. Jeho zdravie však bolo v dôsledku fyzického a psychického týrania tak podlomené, že ho presunuli ako „nepoužiteľného“ do väzenskej nemocnice v Ilave, odkiaľ bol v roku 1962 konečne prepustený na slobodu. Zomrel na slobode počas Vianoc na sviatok svojho patróna Jána Evanjelistu vo veku 37 rokov v úplnej opustenosti od ľudí. Jeho život sa skončil pri popolniciach na ulici a tak aj v smrti ostáva podobný tomu, ktorého celým srdcom miloval a svoje utrpenie mu zasvätil.

            V Jáchymovských lágroch sa s Jankom Havlíkom stretol aj saleziánsky kňaz Anton Srholec, ktorý si naňho spomína takto: „V núdzi poznáš priateľa“ – toto sa dalo o Jankovi povedať. Janko bol „betón“, dalo sa naňho spoľahnúť. Jasný, čistý, rýdzi charakter. Jeden veľký slovenský príbeh. Žili sme v prostredí špinavom nielen fyzicky, ale i duchovne a tam sa nedalo veľa rozprávať o „svätých“ témach. Jediné, čo tam zaberalo, bol autentický život viery.

            Janko od svojho zatknutia jedenásť rokov nebol v kostole, ale až do poslednej chvíle ostal verný Bohu a životu, ktorý si sám nevybral, ani nevymyslel. Životu, ktorý mu bol daný dobou a týmto svetom. Mohol sa dostať von, stačilo povedať „ožením sa“, „vzdávam sa kňazstva“, ale Janko mal stále pred sebou kňazské poslanie. Aj keď mu nebolo dopriate stať sa kňazom, svoj kňazský sen sníval až do konca.

            Pamätám si na chvíle, keď sme sa v tábore stretávali na modlitby Otčenáš, Zdravas... Robili sme to tajne, pretože režim tieto aktivity považoval za spolčovanie sa proti republike. Tam sa začalo „krúžkovanie“, ktorého sa Janko ujal, zdieľanie o viere s priateľmi a neraz aj s tými, ktorí mali za sebou ťažké kriminálne delikty. Jeho misia bola iná, akú si možno predstavoval pred zatknutím, ale aj v takejto podobe jej ostával verný každý deň. V tom je príkladom pre nás, lebo i my niekedy musíme žiť svoju vieru v prostredí spôsobom, aký sme si nepredstavovali a medzi ľuďmi, ktorých sme si nevybrali.“

            Janko Havlík a nespočetne veľa iných svedkov vernosti pravde môžu byť vzorom aj pre dnešného mladého človeka. Hoci táto doba vyvyšuje úspech, mladosť, krásu, žije v nej aj primnoho ľudí nešťastných, trpiacich, nezamestnaných, skrachovaných. Títo ľudia tiež potrebujú príklady. Janko a jemu podobní svedkovia sú vzorom ľudí, ktorí – podľa zdania ľudského – svoj život prehrali a mnohí tým aj ostali celoživotne ranení. Režim z nich urobil baníkov, a pritom z nich mohli byť skvelí učitelia, lekári, vedci, umelci. Museli sa vzdať svojich ideálov, pochovať mnohé svoje talenty. No napriek tomu ich život mal zmysel a my by sme na nich nemali zabudnúť.

v v v

V živote môžeme stretnúť zúfalých boháčov, unudených mladíkov, i malomyseľných učencov. Ale nenájdeš jediného zúfalého svätca. Svätci – kdekoľvek sa nachádzajú, sú šťastní a radostní bez ohľadu na to, či sú vo väzeniach, nemocniciach, alebo v opustenosti. Možno ich nájsť vyrovnaných aj v nebezpečenstvách, dôverujúcich v neúspechoch, usmievajúcich sa v námahe, veselých v chudobe, pokojných v protivenstvách. Každý z nich dobre vie, že vo svojom postavení môže prísť o všetko. Len nie o to, čo mu je najdrahšie.

                                                                                                                                              Rudolf Baláž

Keby sme my boli slanší, bol by svet smädnejší.

                                                                                                                                              David Duplise